Protetická stomatológia

Klasifikácia vznikla vybraním pozitívnych prvkov a skúseností z doterajších navrhovaných klasifikácií:

• Rešpektuje postupnosť rozširovania defektov chrupu počas života človeka ako prirodzeného javu, čo použili Körber, Voldřich, Koller, Soviar, Bíly, Pokorný – tento prvok bol aplikovaný ako kritérium v priebehu celej schémy klasifikácie.
• Zahraniční autori (Kennedy v podskupine, Gavrilov, z česko-slovenských autorov Vacek, Takáč, Soviar, Bíly, Pokorný) poukázali na potrebu zaradiť tzv. diagonálne defekty so stratou špičiakov. V klasifikácii podľa veľkosti a funkčnej topografie bolo toto kritérium druhým základným, a teda použitým v priebehu celej schémy.
• Principiálne ide o uznanie skutočnosti, že v ľudskej čeľusti nie sú dva základné funkčné typy zubov, rezáky a stoličky, ale tri: rezáky, špičiaky a stoličky, ktoré majú základnú funkciu: oddelenie sústa nožnicovým strihom, odtrhnutie a jeho rozomletie. Každá funkcia je charakteristická špecifickými smermi síl. Tento princíp vychádza z filogenézy. Príklady sú v súčasnom živočíšnom svete u bylino- a mäsožravcov, kde sa jednotlivé typy zubov vyvinuli podľa funkcie (obr. 10.5a–e).
• Ďalším kritériom je prenos žuvacieho tlaku. V tomto sa opierame o skúsenosti mnohých predchádzajúcich autorov, ale s tým, že mukózne náhrady ako trvalú možnosť indikácie a liečby sme zo známych dôvodov vylúčili (okrem zvláštnych prípadov napr. krátkodobých, tzv. svadobných, protéz). Vychádzame zo súčasných moderných protetických škôl (Rateitschak a iní), z možností súčasnej protetiky a z našich skúseností pri využívaní zaťaženia každého, aj posledného zuba a koreňa.

Princípy rozdelenia defektov chrupu

Z uvedeného vyplynuli tieto zásady pre nový návrh klasifikácie defektov chrupu:

1. Rozlišovať lokalizáciu defektov chrupu v inciziválnej, kaninovej a molárovej oblasti, a to nielen v I., príp. II. triede defektov chrupu (Soviar, Vacek, Takáč) v určitých
   ojedinelých prípadoch, ale kompletne v celej schéme klasifi kácie. Stomatológa tu núti myslieť pri indikácii funkčno-fyziologicky, predvídať smer funkčných tlakov na zamýšľanú náhradu a na pilierové zuby, ktoré sa majú zúčastňovať na jej kotvení, stabilite a prenose žuvacieho tlaku.
2. Úvod systému Voldřichovej klasifikácie v I. triede defektov chrupu podľa postupného úbytku zubov, a tým postupného rozširovania sa bezzubých oblastí, je správny – zodpovedá realite života človeka a gradácii ochorenia – defektu. Voldřich v II. triede defektov chrupu zrazu namiesto kritéria postupného úbytku zubov použil kritérium typu defektu vzniknutého stratou distálnych zubov skráteného zubného oblúka – ako jediného predstaviteľa dentomukóznych náhrad. Súhlasíme s tým, ale túto triedu treba doplniť o navrhovaný obrátený defekt spôsobený stratou frontálnych a očných zubov (Takáč, Soviar, Vacek), pretože aj v takýchto prípadoch zhotovujeme náhrady so zmiešaným prenosom žuvacieho tlaku.
   Martinko rozlišoval stav, keď plocha vymedzená zvyškovými zubami môže byť väčšia alebo menšia než bezzubá plocha čeľustí (teda keď sa vyhotoví dentomukózna
   alebo mukodentálna náhrada). Zaťaženie pilierových zubov, stabilita náhrady, konštrukcia a postup zhotovenia býva rozdielny.
3. Voldřich nedokázal definovať III. triedu defektov chrupu. Pomohol si tým, že použil vylučovacie kritérium – všetko, čo nepatrí do I. a II. triedy je III. trieda defektov chrupu. V nej ako ďalšie indikačné kritérium zvolil mukózny prenos žuvacieho tlaku náhrad. Dnes už vieme, že mukózne náhrady sú kontraindikované (azda okrem „svadobných dočasných protéz“). Prípady čelustí so zvyškovými zubami možno riešiť mukodentálnymi náhradami, z hľadiska prevencie straty zubov a alveolárnych výbežkov, ako aj funkcie oveľa efektívnejšie. Tým sa však rozlíšenie II. a III. triedy defektov chrupu podľa dentomukózneho alebo mukózneho prenosu žuvacieho tlaku stalo bezpredmetným.
   Jediným kritériom pre diferencovanie II. a III. triedy je skutočnosť, či spojnica zvyškových zubov vytvára medzi zubami plochu, čo je staticky výhodnejšie, a takýto defekt patrí do II. triedy, alebo spojnica medzi zvyškovými zubami je priamka, prípadne sa priamke blíži, a je to defekt chrupu III. triedy.
   Tvar alveolárneho výbežku je oblúk, a tak prechod medzi II. a III. triedou defektného chrupu (teda medzi plochou a lineou) je pozvoľný a niekedy môže byť určenie triedy sporné. Je to však skôr problém akademický a v stavoch ochorení je v celej medicíne bežný. Pri existencii posledných dvoch zubov je určenie jednoznačné – ich spojnica je priamka. V III. triede defektov chrupu rozlišujeme lokalizáciu zvyškových zubov, a či možno tieto posledné zuby navzájom dlahovať, alebo nie. Toto veľmi ovplyvňuje perspektívnosť ich životnosti, spôsob zakotvenia náhrady atď.
4. Pravidelnosť systému klasifikácie uľahčuje jej využitie v software pre počítače.

• 

  Mäsožravý dravec získa sústo potravy zahryznutím a prudkým trhaním hlavy a celého tela do strán.

• 

  Chrup žraloka pozostáva zo špičiakov.

• 

  Chrup koňa, bylinožravca, má vo fronte rezáky, lopaty, na oddelenie sústa potravy a v distálnej oblasti stoličky na rozomletie sústa. Špičiaky u koňa chýbajú.

• 

  Chrup psa ako hlavne mäsožravca má výrazné špičiaky na odtrhnutie pevnejšieho sústa ťahom hlavy do strán. Moláre sústo potravy rozomelú. Rezáky sú menšie a slúžia na oddelenie mäkšieho sústa, niekedy aj trávy.

• 

  Ľudský chrup má rezáky na oddelenie sústa jedla, sily sú zado-predné, v prípade tvrdšieho sústa si podvedome posunieme jedlo do oblasti rezákov a snažíme sa sústo odtrhnúť diagonálnym smerom.

Publikováno: StomaTeam 5/2018